Analogue Production MILES DAVIS – KIND OF BLUE / UHQR 45 RPM

Strana A:
A1  So What  9:28 

Strana B:
B1  Freddie Freeloader  9:53
B2  Blue In Green  5:42

Strana C:
C1  All Blues  11:39

Strana D:
D1  Flamenco Sketches  9:29

Kind of Blue je piaty štúdiový album vydaný na Columbii a celkovo dvadsiaty ôsmy od amerického jazzového hudobníka, trubkára, skladateľa a kapelníka Milesa Davisa. Nahrali ho 2. marca a 22. apríla 1959 v Columbia's 30th Street Studio v New Yorku a vydali ho 17. augusta toho istého roku Columbia Records. Pri nahrávaní viedol Davis sexteto so saxofonistami Johnom Coltraneom a Julianom „Cannonball“ Adderleym, klaviristom Billom Evansom, basgitaristom Paulom Chambersom a bubeníkom Jimmym Cobbom, pričom v jednej skladbe – „Freddie Freeloader“ – sa objavil nový klavirista kapely Wynton Kelly. z Evansa.

Čiastočne ovplyvnený Evansom, ktorý sa k súboru pripojil v roku 1958, sa Davis ďalej odklonil od svojho skorého štýlu hard bopu v prospech väčšieho experimentovania s hudobnými režimami, ako na svojom predchádzajúcom albume Milestones (1958). Zakladajúc Kind of Blue výlučne na modalite, dal každému interpretovi sadu stupníc, ktoré zahŕňali parametre ich improvizácie a štýlu, a následne väčšiu tvorivú slobodu s melódiami; Coltrane neskôr rozšíril tento modálny prístup vo svojej vlastnej sólovej kariére.

Kind of Blue je mnohými kritikmi považovaný za Davisovo majstrovské dielo, najväčšiu jazzovú nahrávku, aká bola kedy nahratá, a jeden z najlepších albumov všetkých čias. Jeho vplyv na hudbu, vrátane jazzu, rocku a klasických žánrov, viedol spisovateľov k tomu, aby ho považovali za jeden z najvplyvnejších albumov, aké kedy vznikli. LP bola jednou z päťdesiatich nahrávok vybraných v roku 2002 Kongresovou knižnicou pre prvý rok Národného registra nahrávok a v roku 2003 bola na 12. mieste v zozname 500 najlepších albumov všetkých čias časopisu Rolling Stone. V roku 2019 získal Kind of Blue 5× platinovú certifikáciu od asociácie Recording Industry Association of America (RIAA) za zásielky najmenej piatich miliónov kópií v Spojených štátoch.

Pozadie
Davis v roku 1955
Koncom roku 1958 zamestnával trubkár Miles Davis jednu z najuznávanejších a najziskovejších hardbopových kapiel. Basgitarista Paul Chambers bol s kapelou od jej začiatku v roku 1955; altsaxofonista Julian „Cannonball“ Adderley sa pridal koncom roku 1957 a tenor saxofonista John Coltrane sa vrátil začiatkom roku 1958.[1] Bubeník Jimmy Cobb nahradil Phillyho Joe Jonesa v máji 1958[2] a klavirista Wynton Kelly nahradil Billa Evansa v novembri 1958.[1]

Davisova kapela hrala zmes popových štandardov, blues a bebopových originálov od skladateľov ako Charlie Parker, Thelonious Monk, Dizzy Gillespie, Davis a Tadd Dameron. Rovnako ako pri všetkých jazzoch založených na bebope, Davisove skupiny improvizovali na zmeny akordov danej piesne.[1] Davis bol jedným z mnohých jazzových hudobníkov, ktorí začali byť nespokojní s bebopom a jeho čoraz zložitejšie zmeny akordov vnímali ako brzdenie kreativity.[3]

V roku 1953 klavirista George Russell publikoval svoj Lýdsky chromatický koncept tonálnej organizácie[4], ktorý ponúkal alternatívu k improvizácii založenej na akordoch. Jeho koncept opustil tradičné durové a molové kľúčové vzťahy a predstavil myšlienku jednoty akord/stupnica a bol prvou teóriou, ktorá skúmala vertikálny vzťah medzi akordmi a stupnicami. Tieto poznatky pomohli viesť cestu k modálnemu jazzu.[5] Pod vplyvom Russellových myšlienok Davis zrealizoval svoju prvú modálnu skladbu s titulnou skladbou svojho štúdiového albumu Milestones (1958). Davis, spokojný s výsledkami, pripravil celý album založený na modalite.[6] Evans, ktorý študoval u Russella, ale opustil Davisovu skupinu, aby sa mohol venovať svojej kariére, bol povolaný späť do projektu.[7]

Nahrávanie
Kind of Blue bol nahraný na trojstopú pásku v dvoch stretnutiach v 30th Street Studio Columbia Records v New Yorku. 2. marca 1959 boli nahraté skladby „So What“, „Freddie Freeloader“ a „Blue in Green“ pre prvú stranu pôvodného LP a 22. apríla boli skladby „All Blues“ a „Flamenco Sketches“ nahrané, tvoriace druhú stranu.[8]

Ako bolo v Davisovej záľube, nevyžadoval takmer žiadne skúšanie a hudobníci vôbec netušili, čo majú nahrať. Ako je popísané v pôvodných poznámkach klaviristu Bill Evans, Davis dal kapele iba náčrty stupníc a melódií, na ktorých bolo možné improvizovať.[9] Keď boli hudobníci zhromaždení, Davis dal stručné pokyny pre každý kus a potom sa pustil do nahrávania sexteta v štúdiu. Zatiaľ čo výsledky boli pôsobivé s tak malou prípravou, pretrvávajúca legenda o tom, že celý album bol nahraný v jednom prechode, je nepravdivá.[9] Iba "Flamenco Sketches" priniesli úplný záber na prvý pokus. Tento záber, ktorý nie je predlohou, bol pridaný do reedície CD albumu v roku 1997 ako bonusová skladba.[9] Vydaných päť hlavných záberov bolo jedinými ďalšími úplnými zábermi; bola nahraná príloha pre koniec „Freddie Freeloader“, ale nebola použitá na vydanie ani na vydanie Kind of Blue pred reedíciou v roku 1997.[9]

Pianista Wynton Kelly možno nebol šťastný, keď videl muža, ktorého nahradil, Billa Evansa, späť na svojom starom mieste. Možno, aby utíšil pocity klaviristu, Davis nechal Kellyho hrať namiesto Evansa na najbluesovejšom čísle albumu, „Freddie Freeloader