Analogue Production STAN GETZ & GILBERTO – GETZ/GILBERTO With Joao Gilberto 200gr 2-LP Import Jazz / High Quality, 45 Rpm

Stan Getz / João Gilberto Featuring Antonio Carlos Jobim – Getz / Gilberto

A1 The Girl From Ipanema 5:15
A2 Doralice 2:45
B1 P'ra Machucar Meu Coracao 5:07
B2 Desafinado 4:05
C1 Corcovado 4:15
C2 So Danco Samba 3:30
D1 O Grande Amor 5:25
D2 Vivo Sohando 2:52

Getz/Gilberto je album amerického saxofonistu Stana Getza a brazílskeho gitaristu Joãa Gilberta, na ktorom účinkuje klavirista a skladateľ Antônio Carlos Jobim (Tom Jobim), ktorý tiež zložil mnohé skladby. Vyšlo v marci 1964 u Verve Records. Album obsahuje vokály Astrud Gilbertovej v dvoch skladbách, „Garota de Ipanema“ („Dievča z Ipanemy“) a „Corcovado“. Umelecké dielo urobila umelkyňa Olga Albizu. Getz/Gilberto je jazzový a bossa nova album a obsahuje skladby ako „Desafinado“, „Corcovado“ a „Garota de Ipanema“. Posledná dostala cenu Grammy za nahrávku roka a odštartovala kariéru Astrud Gilberto. „Doralice“ a „Para Machucar Meu Coração“ posilnili Gilbertov a Jobimov rešpekt k tradícii samby pred šéfom bossa.

Getz/Gilberto sa považuje za nahrávku, ktorá celosvetovo spopularizovala bossa novu a je jedným z najpredávanejších jazzových albumov všetkých čias s predajom viac ako jedného milióna kópií.[1] Bol zaradený do zoznamov najlepších albumov všetkých čias Rolling Stone a Vibe. Getz/Gilberto bol široko uznávaný hudobnými kritikmi, ktorí chválili Gilbertov spev a bossa nova groove a minimalizmus albumu. Getz/Gilberto získali ceny Grammy za najlepší jazzový inštrumentálny album, jednotlivec alebo skupinu a najlepšiu technickú nahrávku – neklasickú; stal sa tiež prvým neamerickým albumom, ktorý v roku 1965 vyhral album roka.

Pozadie

Bossa nova rytmus[2] Bossa nova bola predstavená v roku 1958 piesňou „Chega de Saudade“ („No More Blues“), ktorú naspievala Elizeth Cardoso na svojom albume Canção do Amor Demais. Skladba v úprave Jobima a Gilberta s textom Viníciusa de Moraesa získala chválu aj kritiku za rytmické a harmonické prvky, ktoré boli pre sambu nezvyčajné.[3] Gilberto hral na akustickej gitare na ďalšej skladbe „Outra Vez“, ktorú zložil Jobim. O niekoľko mesiacov neskôr Gilberto nahral svoj prvý singel, „Chega de Saudade“/„Bim-Bom“, druhý skladbu. Singel pomohol definovať populárnu músicu brasileira.[3] To by viedlo k jeho debutovému albumu Chega de Saudade (1959).

Jazz trpel komerčnou a umeleckou krízou kvôli popularite rock and rollu.[4][5] V roku 1961 podnikol Tony Bennett výlet do Brazílie s basgitaristom Donom Paynom a obaja sa zoznámili s modernou brazílskou populárnou hudbou. Keď sa Payne vrátil do Spojených štátov, získal množstvo brazílskych rekordov; potom ich ukázal svojmu priateľovi a susedovi Stanovi Getzovi.[6] Getz bol nadšený zvukom bossa novy a vydal dva albumy: Jazz Samba a Big Band Bossa Nova, oba v roku 1962. Bossa nova sa stala tak populárnou, že názov Big Band Bossa Nova bol použitý pre tri ďalšie albumy z roku 1962: od Quincyho Jonesa, Oscar Castro-Neves a Enoch Light.

Jazz Samba s Charliem Byrdom predal milión kópií[7][a] a získal pozitívne recenzie v Spojených štátoch. Náhon nahrávacích spoločností využiť nový brazílsky zvuk však viedol k tomu, že hudobníci zaviedli chyby v melódii a harmónii v hudbe.[9] Napríklad notový záznam k skladbe „Desafinado“ publikovaný v The New Real Book (1995) – kompilácii piesní jazzu a bossa novy – je verzia Charlieho Byrda z Jazz Samba, ktorá obsahuje veľa chýb.[9] Vyšlo tretie vydanie Getz, Jazz Samba Encore! s brazílskym spevákom a gitaristom Luizom Bonfá. Album sa dobre predával,[b] ale „trilógia“ komerčne neuspokojila producentov, aby mohli konkurovať Elvisovi Presleymu, Bobbymu Darinovi, Patovi Boonovi a Henrymu Mancinim.[10]

21. novembra 1962 v Carnegie Hall predstavili okrem iných João Gilberto, Tom Jobim, Bonfá, Roberto Menescal a Sérgio Mendes prvý severoamerický koncert Bossa Nova – New Brazilian Jazz.[3] Podľa kritičky Liliany Harb Bollos[3] bolo cieľom tohto koncertu „šíriť populárnu hudbu z Brasileira v hlavnom meste jazzu“. Do tejto doby bossa nova v Brazílii upadla, ale naďalej sa tešila popularite v iných krajinách.[12] Po koncerte v Carnegie Hall chcel hudobný producent Creed Taylor, aby sa Jobim a Gilberto stretli s Getzom kvôli „historickej dokumentácii“ štýlu žánru.[13][14] Stalo sa to v roku 1963 s Getz/Gilberto, ktorý bol vydaný päť rokov po zrode bossa novy v Brazílii.[15]

Podľa Ruya Castra sa Gilberto a Getz často nezhodli na tom, ktorý z nich je najlepší, a výber nechali na producentovi Creedovi Taylorovi.[20] Počas jednej relácie Gilberto, ktorý nehovoril po anglicky a bol netrpezlivý s Getzovým rytmickým štýlom, povedal Antôniovi Carlosovi Jobimovi: „Povedzte tomuto gringovi, že je idiot“. Jobim potom preložil: „Stan, João hovorí, že jeho snom vždy bolo nahrávať s tebou.“[14][20] Getzov tvrdší prístup k hudbe nepotešil Gilberta, ktorý preferoval jemnejší štýl.[25] Kvôli týmto umeleckým rozdielom, Getz/Gilberto #2 obsahuje Getza a jeho kvarteto na strane A a Gilberto, sám na strane B.[26][27] Napriek napätiu v štúdiu Gilberto pokračoval v spolupráci s Getzom. Dvanásť rokov po vydaní albumu Getz/Gilberto sa táto dvojica opäť stretla v klube Keystone Korner v San Franciscu na šesťdňovej zásnube propagujúcej ich nový album The Best of Two Worlds.[c]

Gene Lees napísal anglický text pre "Corcovado". Norman Gimbel, ktorý napísal anglický text pre „Garota de Ipanema“, cítil, že odkaz na „Ipanema“ by pre Američanov nič neznamenal[14], ale Jobim trval na tom, aby odkaz na pláž zostal zachovaný.[d] Producent Taylor odložil projekt takmer rok, pretože sa obával, že nahrávka by mohla byť komerčným neúspechom.[17] V dôsledku toho bol Getz/Gilberto nakoniec prepustený v marci 1964.

Umelecké dielo
Umelecké dielo na obale albumu je dielom portorickej umelkyne Olgy Albizu.[30] Ako abstraktná expresionistka[30][31] plastická umelkyňa navrhla aj obaly niekoľkých ďalších albumov bossa nova od Getza.

Susan Noye Platt, kritička umenia a historička, napísala o Albizuovom vzťahu s bossa novou:

V jej [Albizovej] práci je kontrolovaná a jemná zmyselnosť, ktorá hovorí o skrytých vrstvách emócií, namiesto toho, aby sa všetko objavilo na povrchu, aby sa skonzumovalo. V prípade Albizu spojenie s hudbou a najmä bossa novou, ako aj jej vystavenie myšlienkam Hansa Hofmanna „push and pull“, umožňuje, aby dielo existovalo bez iných referenčných bodov. Farby sa skutočne pohybujú ako veľké plné zvuky, spojenie, ktoré nás zavedie až ku Kandinskému.[31]