MoFi Miles Davis – My Funny Valentine

DEEP EMOTIONS, SPONTANEOUS BRILLIANCE, SENSITIVE BEAUTY, AND SUBLIME POIGNANCY

1/4" / 15 IPS analog copy to DSD 64 to analog console to lathe
My Funny Valentine Milesa Davisa znamená niekoľko historických zlomov.
Pre Davisa predstavuje živý album posledný čas na nahrávaní, kedy by hral skôr štandardy ako originálne skladby.
Je to tiež jeden z posledných dokumentov od tej istej kapely, ktorá vytvorila Seven Steps to Heaven. Dielo ako také prekypuje bebopovou melodikou, no zároveň sa vyhýba Davisovým často kontroverzným avantgardným sklonom.
Najvýraznejšie však súbor zachytáva balady prednesené na benefičnom koncerte z vtedy novej newyorskej Philharmonic Hall len niekoľko mesiacov po atentáte na prezidenta Kennedyho. Davis, ktorý využíval zdanlivo božskú inšpiráciu, nikdy neznel tak elegantne alebo poeticky.

• My Funny Valentine
• All of You
• Stella By Starlight
• All Blues
• I Thought About You

Nahrávka prezentovaná v referenčnej štandardnej vernosti sa môže pochváliť vyváženosťou, tonalitou a vzdušnosťou, ktoré kopírujú zážitok zo živého jazzu v akusticky ideálnej sále. Obrazy každého jednotlivého nástroja, doznievanie tónov, vnútorné dosahy klavíra a symetria rohov – to všetko je vykreslené s hmatateľnými detailmi.

Februárový koncert, ktorý sa konal ako benefičná akcia na podporu registrácie voličov na juhu, sa konal uprostred vrcholiaceho hnutia za občianske práva, čo je Davisovmu srdcu veľmi blízke. Nepredvídané okolnosti však zvýšili stávku. Davis, ktorý pred rokmi vyznal svoj obdiv ku Kennedymu, pristupuje k skladbám na My Funny Valentine (a najmä k titulnej skladbe) ako k pocte padlému vodcovi, ku kolektívnemu monológu zloženému z kúskov prestrelených hlboko emotívnymi pasážami, spontánnymi. brilantnosť, citlivá krása a vznešená dojemnosť. Vystúpeniami prenikajú elegické nálady; Davis a jeho tlmená farba Harmon so zložitými ťahmi štetca.

Pianista Herbie Hancock, basgitarista Ron Carter a bubeník Tony Williams sú si rovnocenní lídri a budú pokračovať s Davisom až do neskoršej dekády, čím by pomohli vytvoriť to, čo je dnes známe ako "druhý veľký kvintet". Tajná zbraň My Funny Valentine a jej sestry Four & More však prichádza v podobe tenorsaxofonistu Georgea Colemana, ktorého jazzoví experti Brian Morton a Richard Cook považujú za „jedného z neospevovaných hrdinov moderného jazzu“. Jeho línie sú jemné a sofistikované, priamočiare, ale schopné neočakávaného smerovania, a tu si príde na svoje. Rovnako ako celá kapela.